Nie, nie som Zuzka, ani nikto z mojich blízkych. Volám sa Eva a som maminou 3 pokladov.
Keď mala moja najstaršia dcérka dva roky chcela som si splniť môj dlhoročný sen a vytvoriť náš spoločný kreatívny svet. Od malička som sa venovala kresbe, maľbe, ručnej tvorbe a ako väčšina detí v Podpoľaní, spievala som ľudovky. Či som vtedy mala rada folklór, to už neviem. Bolo to pre mňa niečo dôležité, správne a samozrejmé. Súčasť môjho života. Bola som také malé, blonďavé dievčatko, z ktorej sa vytešovali tetky susedy a starké, že ju môžu učiť spievať a obliekať do kroja. Milovala som chvíle s farbičkami a papierom vo svojom svete. Začala som chodiť do ZUŠ a na strednej škole som študovala propagačnú grafiku. Grafiku aj ako umeleckú techniku, aj digitálnu, propagačnú som mala rada, ale nebolo to pre mňa to pravé. Pri digitálnej tvorbe mi chýba to hmotné, pri ručnej grafike viac materiálu, viac možností. Mám rada materiál, mám rada usmernenia a výučbu v tvorbe, ktoré vychovávajú umelca, remeselníka k vyššej umeleckej hodnote, ale musia byť opodstatnené, nemám rada, keď mi niekto diktuje.. Iné myslenie neznamená pre mňa dôvod, prečo netvoriť podľa svojich predstáv a striktne sa držať tém a v podstate „umeleckého smeru“. Umenie je o vlastnom myslení, nie o napodobňovaní. Technológia je to, ako správne má byť opracovaný materiál. To je nevyhnutné ovládať, ale umenie je pekné tým, že je rôznorodé, nie je nudné. To bol hlavný dôvod, prečo som vysokú uprednostnila jazykovú. Pre mňa bolo utrpenie vyjadrovať sa k vážnym a pochmúrnym témam, milujem pestré farby, detské, ľudové, pozitívne a vtipné témy. Umenie má slúžiť človeku, nie naopak. Tvorba v mojich očiach má vyžarovať svojím šarmom a vyčarovať úsmev na tvári. Milujem folklór a tradičné myslenie, to pozitívne aj v ťažkých časoch. Kedysi naši predkovia nežili v materializme a nemali ani auto, ani smartfón. Mali svojho koňa, statok a svoj kroj, ak vôbec. Snažili sa, aby ich deň bol krajší, muži sa snažili vyžarovať svoju mužnosť, ženy svoju ženskosť.
Sila v ľuďoch, ktorá panovala vtedy, hoci si zažili vojnu, utrpenie, umierali deti na dnes len zabudnuté ochorenia, ma veľmi inšpiruje a to hlavne v ľudových vzoroch, kde vidno rukopis, žiarivé, kontrastné farby, dominantné a sebavedomé črty. Pre mňa to bola úžasná tvorba, slobodná, spontánna, nediktovaná a neovplyvnená.
Začiatok nášho podnikania bol o svadobných oznámeniach, dekoráciách a doplnkoch. Samozrejme, zvedavosť mi nedala a prvé náušničky museli byť. Podpoľiansky folklór je veľmi bohatý na tvorbu módnych doplnkov. A tak som sa na chvíľu ocitla v študentských časoch, kedy som raz týždenne musela vyrobiť nejaké náušničky. Ale tie boli iné, boli aj jemné kamienkové, korálkové aj drôtikové, a aj rôzne úlety, gombíky, ceruzky a vtipné postavičky, neskôr šujtášky... Teraz to bolo pre mňa neopísateľné. Zrazu som mohla mať vlastnú techniku, vlastné motívy, volne skúšať a experimentovať na tvare v grafike, v maľbe a aj v konečnom efekte.
Po chvíli sme sa rozšírili, prestahovali sme našu malú dielničku. Teraz pracujeme už viacerí a naše dielo je tímové. Keď šperky, tak aj pánske doplnky, a keď sme už tak pekne zladili muža so ženou, zišli by sa aj kabelky. Najskôr sme začali s hačkovanými kabelkami a k nim sme takmer po roku pridali kožu, ktorej sa momentálne venujeme viac. Koža je sama o sebe ako aj drevo pre mňa veľmi inšpiratívna. A samozrejme máme vlastný rukopis aj v efekte kože, to štandardné spracovanie kože a výrobu síce uznávam a mám rešpekt pred remesníkmi, ale znovu je kopec datailov, s ktorými nie som spokojná. Jadnoducho sa s naším štýlom trochu bijú. Častokrát mi prídu príliš prezdobené, prekombinované alebo príliš surové, alebo zase príliš obyčajné. Príliš nerovnomerné stehy, alebo zase príliš rovnomerné, príliš veľa prebytočnej niti na aj bez nej krásnej koži. To mi často vadí. Niť na našich kabelkách slúži na pevnosť a kvalitu. Netreba to s ňou prehnať, koža je sama o sebe výrazná. Aj čistota, aj dominantný prvok, to vytvára harmóniu.
Minimalizmus a naša tvorba
Minimalizmus je dnes veľmi uznávaný a obľúbený. Áno, je to veľmi univerzálny a zladiteľný produkt. Ale medzi minimalizmom a mužnosťou je len veľmi tenká hranica, ktorá sa často prekračuje. Alebo to nie je ani mužské, ani ženské. Preto celkom do minimalizmu nezachádzame. Ženy sú rovnaké stvorenia ako muži. Preto by ani ženy nikdy nemali zabúdať na svoju ženskosť, ktorá je nenahraditeľne krásna. Svoju ženskosť by mali podčiarknuť, a nezabúdať na ňu, aj keď pracujú v prevažne mužskom kolektíve, aj keď sú doma s deťmi, aj keď idú vyhodiť smeti, aj keď sú vo vedúcich funkciách nadnárodných spoločností, stále by mali byť hrdé na to, že sú ženy. Toto je teda ten náš štýl značky Odzuzičky, čistota prírodného materiálu s dominantným folklórnym prvkom.
A na záver k tej našej Zuzke.
Určite Vám vŕta v hlave prečo práve Zuzička. Áno je celkom samozrejmé, že podľa nejakého mena nejakej mojej blízkej osoby. Ale nie je to tak. Zuzička je naša vymyslená postava. Postava z nášho príbehu, z našej rozprávky. Prečo? Mám rada prirodzennosť a spontánnosť, nie hlboké svetové názory, ťažké myšlienky, o ktorých vie aj tak každý, a už vôbec nie pompézne názvy. Je to môj taký krásny zážitok a spomienka. Vedela som, že chcem názov značky poriadne slovenský, aby odzrkadľoval našu tvorbu, a určite som nechcela zvýrazňovať seba, ale svoju tvorbu.
Keď moja dcérka začala spievať svoje prvé ľudovky, veľmi krásne komolila slová, a celé nás to všetkých doma veľmi bavilo. Celkom mi pripomínala mňa ako dieťa, od prvých slov, spievať a od prvých čiarok, kresliť. Odzuzičky je naozaj z pesničky prší, prší. Spievate si ju práve? Áno a presne o tom je, aby vytváral náš nekonečný, nedopovedaný príbeh, náš krajší svet plný detskej nekončiacej fantázie, spontánnej tvorby a milého pozitívneho čiastočne romantického dizajnu, aby bola Zuzička našou aj malou, aj veľkou kamoškou, našou vymyslenou postavou, ktorú si budeme postupne vytvárať, budovať a predstavovať...
Volám sa Eva a založila som značku Odzuzičky, slovenskú ručnú podstivú prácu, za ktorou stojí pár ľudí, náš malý, kreatívny kolektív z Podpoľania.
